2011: STRETNUTIE ZEME S ČERVENOU PLANÉTOU

10.09.2011 08:49

Pro ty, kdo umí číst mezi řádky...

 

Červená planéta vyzerá tak ako aj planéta Zem, akurát je na nej všetko naruby.
Alebo je naruby všetko na planéte Zem?
Neviem - lebo nemám pevný bod, z ktorého by som to mohol posúdiť. Nemám bod, na ktorom by som mohol zastať a prehlásiť čo je naruby a čo je z líca... A tak sa nezdržujem prílišnými logickými vývodmi; ochvíľu sme na mieste a treba sa chystať na pristávací manéver, ale pozor – toto nie je Mars.
Čoraz viac sa blížim k planéte, ktorej žiara je jasne červená, oproti žiare planéte Zem, ktorá je z veľkej diaľky modrá, uvedomujem si, ako rýchle a prirodzene prijímam posun vo vnímaní toho, čo je „normálne“.
To, čo je normálne na Modrej planéte, nie je normálne na Červenej.
Napríklad oceány tu nemajú charakteristicky pozemskú modrú farbu – ale oranžovú. Voda tu má farbu pomaranča, veru tak – ale geniálnym bytostiam na tejto planéte je to celkom jedno; pre nich je fakt, že ich voda je oranžová celkom normálny. Rodia sa, žijú a umierajú na pobrežiach s oranžovými oceánmi, nad ktorými vychádza a zapadá nádherne tyrkysové slnko. Obloha je ružová a červenkastá ako u nás pri západe slnka a niekedy žiari do zlata.
Tráva je citrónovo žltá a vzdialené pohoria purpurové.
Nebudem vás ďalej zaťažovať odlišnosťami, zbytočne by som vás poplietol – pretože krátko na to, ako pristane vaša loď na povrchu Červenej planéty začnete vnímať všetko okolie ako „normálne“ - a po nejakom čase pobytu si už ledva spomeniete na to, aké to bývalo na planéte, ktorú volajú Zem.
To, že som tu, má svoj celkom konkrétny účel – mám sa dozvedieť víziu našej vlastnej budúcnosti. Budúcnosti sveta na planéte Zem a priniesť tieto vedomosti domov – pokiaľ možno, ešte v čase pred Veľkým Kolapsom, aby sa s rúcajúcim sa svetom tam u nás ešte dalo čosi urobiť, aby sa dalo čo, to zachrániť...
Tam doma na Zemi potrebujeme víziu budúcnosti ako soľ – môže zachrániť život miliónom – a preto si naplno uvedomujem dôležitosť misie, na ktorú som bol vybratý.
Tu, na Červenej planéte plynie čas inak ako na planéte, ktorú nazývame svojim domovom. Z pohľadu planéty Zem je čas Červenej planéty nesmierne spomalený – jeden rok tu trvá tritisíc šesťto pozemských rokov. Okolo nášho vlastného modrého slnka obletíme raz za tritisíc šesťto pozemských rokov – pre tých, čo tu žijú je to však len jeden rok a preto zmenu ani rozdielnosť časov nikto okrem mňa nevníma. Pre domorodcov Červenej planéty je to absolútna normálnosť...
Ak tu pristanete, máte pocit neuveriteľného pokoja a akoby stagnácie – máte pocit bezčasovosti, akoby sa nič nehýbalo, ale ono sa hýbe – iba v iných a odlišných vibráciách. A tak, ako doma, pri prelete časovými pásmami, musíte sa aklimatizovať. Aklimatizácia spočíva v tom, že prispôsobujete svoje pozemské biorytmy tým na Červenej planéte.
Spočiatku nič nevnímate – nedokážete prispôsobiť svoje zmysly novému plynutiu času a tak máte pocit, že ste na nesmierne pustej a vyprahnutej pláni bez života.
Keď som bol na túto misiu ako jeden z prvých pozemšťanov vybratý, bol som pripravovaný a trénovaný na umenie prispôsobiť svoje osobné vibrácie novému vnímaniu času – tento tréning obsahoval hlboké meditácie pri ktorých som sa naučil vnímať nesmiernu prázdnotu bezčasovosti; až po nejakom čase, strávenom v meditáciách začínam rozoznávať na Červenej planéte prvé objekty – najskôr to ich nádherné modré slnko, potom obrysy hôr v diaľke, oceán... Začínam rozoznávať pohyb oblakov a morského prílivu... Vnímam vtáky na oblohe a zver, ktorá prichádza piť zo studničky...
Čím skôr zabudnete na formy a tvary rastlinnej a živočíšnej ríše na Zemi, tým lepšie – v zásade platí, ničomu sa nečudovať... Alebo čudovať sa všetkému.
Najhoršie by pre vás však bolo premýšľať v pojmoch pozemšťana, hodnotiť vaše okolie „pozemským metrom“- mohlo by vás to jednoducho pripraviť o rozum.
Ja sa mám koncentrovať na svoj cieľ, na to, pre čo som tu a pre čo som bol zástupcami Červenej planéty vybratý.
Prišli si pre mňa krátko pred Veľkým Kolapsom v pozemskom čase čosi vyše dvetisíc rokov po Kristovi, presnejšie prvý krát v roku 2011 na jar. V tom čase sa totiž rameno špirály časopriestoru Červenej planéty priblížilo na doteraz najmenšiu vzdialenosť s ramenom špirály časopriestoru planéty Zem. Priblížim vám to tak, že si predstavíte jednoduchý kuchynský nástroj aký používali už naše staré matere na šĺahanie smotany, takú tú kovovú špirálu s drevennou rúčkou. Najspodnejší priemer je najväčší – smerom hore k rúčke sa priemer zmenšuje a na samom vrchu je najmenší. Tak plynie časopriestor - v kružniciach s najprv veľmi veľkým priemerom, smerom nahor /vrch predstavuje budúcnosť/ sú kružnice veľmi malé a veľmi natesno – až na samom vrchu, pri rúčke sú už len jedným bodom – rúčka predstavuje čiernu dieru, ktorá všetko uzatvára.
Je to tak, že celá špirála končí napokon v čiernej diere – aby sa objavila ako opačná na druhej strane čiernej diery.
Táto opačná špirála predstavuje Svet Naruby – z pohľadu našej Zeme.
V tomto svete je všetko naopak, ale zároveň s rovnakými zákonmi – tak ako obraz v zrkadle. Z pohľadu Červenej Planéty je naruby naša Zem aj s celou špirálou časopriestoru. Hraničným bodom je čierna diera, teda pardon... Čiernou dierou nazývame záver časopriestoru my, ľudia na planéte Zem. Z pohľadu Červenej Planéty ide nie o čiernu dieru, ale biele slnko! Žiari ako veľmi vzdialená a veľmi jasná hviezda prostred nočnej oblohy na Červenej planéte – ako si už iste viete domyslieť, noc je tu dňom a deň nocou...
Pohyb časopriestoru vo veľkých i malých cykloch /medzi veľké patrí precesia zemskej osi, ale sú oveľa väčšie cykly, medzi malé patrí pozemský rok, ročné obdobia, mesiace, dni, hodiny i najmenšie jednotky času a priestoru – záblesky v Ničote/ je na oboch stranách javu, ktorému zatiaľ ešte hovoríme „čierna diera“ identický, akurát opačný – to znamená, že oba „typy“ časopriestoru sa k sebe neustále približujú – približujú sa z obidvoch strán k tomu istému miestu.
Raz, na konci všetkých časov sa vzájomne minú, a vystriedajú svoje pozície – prepólujú sa.
K tomu javu však máme ešte veľmi ďaleko – zatiaľ je to tak, že končí jeden veľký cyklus v rámci ktorého sme sa /ako už nespočetne krát v histórii kozmu/ priblížili
jeden k druhému, v našom prípade Modrá a Červená planéta.
Z hľadiska lineárneho času, zaužívaného na planéte Zem sú obe planéty od seba oddelené obrovskou vzdialenosťou – mnohých a mnohých svetelných rokov.
Tento prevažujúci pojem a vnímanie v rámci lineárneho času nám však zároveň bráni v i d i e ť iný typ vzdialeností v kozme. Tieto vzdialenosti sú n a p r i e č
kozmom, teda nie v rámci špirály. Je to ako keď si neposlušný bežec skráti cestu serpentínami naprieč lesom a nie po asfaltke. Jednoducho zbehne na iné rameno serpentín – nebeží vybehaným chodníčkom.
A toto sa deje zakaždým na konci jedného veľkého cyklu – v tomto bode sú
obe dráhy priestoročasu k sebe najbližšie – sú akoby v jednom zákryte.
A v rámci tohto zákrytu je možné cestovanie, ktorému hovoríme u nás na Zemi, cestovanie v čase a priestore. Ono to vpodstate je cestovanie „vybočením“ z nášho času a priestoru. Je to vybehnutie z dráhy, alebo prebehnutie skratkou na inú dráhu.
Na to, aby ste ho realizovali, musíte počkať na vhodnú chvíľu – inak by ste mohli
susedné rameno minúť a naveky zablúdiť vo Všehomíre...
So svetom, ktorý je nám naruby sme v týchto bodoch histórie tak blízko, že nás delí akoby tenká blana – až sa zdá, že svet naruby presvitá poza oponu. A vtedy máte aj doma na Zemi pocit, že už-už sa čosi zvláštne musí prihodiť; priam cítite dva svety, jeden vedľa druhého a koľkokrát sa neviete rozhodnúť do ktorého patríte.
Ja som mal tento istý problém – čoraz viac som mal však pocit, že vo svete, do ktorého som sa narodil som cudzincom. A nebol to len pocit – hraničilo to s istotou.
Najprv som si myslel, že strácam rozum – potom som sa na rozum vykašĺal.
Musel som sa naučiť žiť a rozhodovať na základe celkom iných princípov – moja kultúra, moja civilizácia mi však nedávala odpoveď na to, ako v novom svete žiť...
Väčšinová kultúra popierala možnosť akejkoľvek inej reality ako je tá, ktorú oficiálne uznali. Cítil som sa akoby v pasci – nevedel som sa vymaniť z prevládajúcich názorových štruktúr a pritom som vedel, že ma viacej vábi a priťahuje práve svet, o ktorom by mejnstrím povedal, že je naruby. Mne pripadal svet, ktorý mal byť – vzhľadom na to, že som sa doň narodil – celkom naruby. Nevedel som ešte, že to je dôsledkom priblíženia dvoch ramien časopriestoru a zvlášť Červenej planéty...
Viete, zvesti o Červnej planéte sa síce šírili, ľudia to však chápali v rámci ich vlastnej logiky. Nechápali, že Červená planéta prináleží inému typu vnímania času a priestoru a teda aj života, ako takého. Ak by ste kdesi prehlásili, že voda môže byť aj oranžová a slnko modré, zatvorili by vás do blázninca. A predsa táto obrátená realita existuje!
V čase, keď som bol kontaktovaný svojimi bratmi a sestrami z Červenej planéty, prebehla pozemskými médiami krátka správička – ktorýsi z vedcov objavili celkom odlišný typ života, myslím že to bolo v akomsi sírnom jazere a ten život v ňom fungoval na bunečnej úrovni napriek všetkým dovtedajším výskumom a presvedčeniam, že v takých podmienkach život existovať nemôže.
Poviem vám to na rovinu – existuje nepredstaviteľné množstvo typov života; existujú naprieč celým Všehomírom a každý je odlišný! Nedokážeme si ani predstaviť podmienky v ktorých existujú tieto typy života – ale stále ide o život.
Je to stále ten istý život - jeho podstata je takí istí ako u nás dolu na Zemi, ibaže má celkom inú formu a podmienky... Chápete to?
Hľadáme život vo vesmíre – používame však na to naše vlastné zmysly a ich predĺženú ruku, teleskopy, satelity, ďalekohľady... Týmito prístrojmi, týmito predĺženými rukami však môžeme vidieť len „náš typ života“ - a ten môžeme hľadať do súdneho dňa – taký, aký je u nás na Zemi existuje len na Zemi.
Čo sa týka Červenej planéty máme šťastie – je našim dvojčaťom a život na nej
a jeho formy sú pozemským najbližšie – aj keď je tu všetko naruby. Je to svet naruby, ale jeho zákonitosti sú identické s našimi. Je to preto, lebo Červená planéta predstavuje našu vlastnú budúcnosť... Teda aby som bol presný – Červená planéta je „umiestnená“ tam, kam smeruje naša Modrá planéta. Naša Modrá planéta bude tam, kde je teraz Červená planéta o mnoho a mnoho svetelných rokov lineárneho času – bude sledovať svoju dráhu smerom do čiernej diery, ktorá ju napokon pohltí, aby ju vyvrhla na „opačnej strane“ tak, ako Červenú planétu – aj ona bola predtým Modrou planétou. Pred mnohými a mnohými eónmi rokov bola Červená planéta v takej galaktickej pozícii ako je dnes Modrá planéta.
Obe teraz sledujú jednu cestu – ale z dvoch opačných strán, či pólov.
Čas na Červenej planéte teda plynie opačne ako ten náš. Ako keď sa k sebe približujú dva protiidúce vlaky. Naša história, Egypt, Rímska ríša, renesancia, technická revolúcia, vojny minulého storočia, pád dvojičiek v New Yorku až po súčasný začiatok Veľkého Kolapsu ostáva v stope za nami – v cykloch kedysi veľmi dlhého polomeru. Teraz sa ten polomer ustavične zmenšuje, čas sa zrýchľuje a my sa blížime k jeho kolapsu; tým sa vlastne približujeme k opačnému času, k času Červenej planéty. Oni majú to, čo nás čaká už za sebou. Sú to svojim spôsobom
naši dávni predkovia. Takto sa mi predstavili - „sme tvoji predkovia“.
Videl som ich na úpätí Ortiz Mountins v Novom Mexiku.
Neboli to žiadne príšerky, žiadne „ítí“ - ale krásne bytosti, z nášho pohľadu priam dokonalé, akoby zušĺachtená ľudská rasa dnešných dní na Zemi. A predsa bolo v rysoch ich tvárí čosi veľmi blízke, čosi až rodinné – čosi genetické.
Jednoducho, akoby sme sa poznali oddávna.
Pochopil som, že sme navzájom čímsi spojení – že sme spojení dlhočizným vláknom genetickej následnosti a to vlákno kopíruje špirálu časopriestoru, ba vlastne je jeho jednou súčasťou. Ako ľudské bytosti sme vlákna, alebo struny, svetelené struny tiahnuce sa Všehomírom... Vytvárame zväzky svetelných vlákien – naše rodinné zväzky, národné, etnické i všeľudské... Tieto zväzky sú vlastne naše stopy v časopriestore – tiahnu sa „od – do“ od Alfa po Omega.
Geniálne bytosti Červenej planéty sú našou rodinou – a to nie tak vzdialenou, ako si možno na prvý pohľad myslíme; nezabúdajme totiž na tenkú membránu, ktorá nás práve v týchto dňoch, ale aj rokoch oddeľuje. Niekedy sa zdá, že tá membrána priam praskne a my sa vzájomne uvidíme a hodíme jeden druhému do náručia...
Áno – pri prvom kontakte som pocítil taký silný nával lásky, že som sa chcel vrhnúť im do náručia - netúžil som po ničom inom tak ako po ich objatí.
Je to ako keď po rokoch nájde brat brata – ale ešte oveľa intenzívnejšie, pretože vy ste o tom, že kdesi vo vesmíre máte svojich skutočných bratov – ani netušili...!
Keď som na úpätí Ortiz Mountins prvýkrát pocítil ich prítomnosť, rozhodol som sa učiniť čokoľvek, len aby som k nim prešiel na tú ich stranu.
Netušil som, čo všetko ma ešte čaká, pokiaľ budem naozaj pripravený.
Stál som vtedy pred tou nádherne symetrickou horou v ktorej sa kedysi ťažilo striebro a ktorá je aj dnes prevŕtaná skrz naskrz banskými štôlňami, rozhodnutý podstúpiť hoc aj riziko straty života, ako sa vrátiť naspäť... Videl som miesta na hore, kde boli tajné výskumy americkej armády – prístup na ne bol zakázaný, ale ja som už vedel prečo... Stretal som sa s niekoľkými dobrodruhmi, ktorí do hory vliezli a videli svoje.
Boli tam a videli ohromné podzemné priestory a stopy po civilizácii z dávnej minulosti... Áno všetky vedomosti prastarých civilizácií, vrátane stavby pyramíd pochádzajú z Červenej planéty. Pretože bytosti, ktoré tam žijú prichádzajú v zlomových okamžikoch dejín – ktorými sú priblíženia špirál opačných časov – aby ná m odovzdali aspoň časť ich poznania. A to sú momenty dejín, kedy sa uskutočňujú takzvané „kvantové skoky vo vedomí“. Vtedy sa prepisujú dejiny nanovo.
A my sme práve v takom jednom okamžiku.
V Novom Mexiku som pochopil, že dokážem urobiť hocičo, dokázal by som prekonať svoj strach z úzkych priestorov, preplaziť sa starými a nebezpečnými štôlňami len aby som bol konečne doma. Lebo to, čo som pochopil keď na mňa zamávali bolo, že zmyslom môjho celoživotného hľadania je práve toto stretnutie a táto moja cesta domov.
A uvedomil som si, že môj pocit že som až doteraz žil vo svete naruby ma – neklamal...

Zdroj a další úžasné příběhy s fotkama jsou ZDE: autor Karol Hlávka narubynaruby.blogspot.com/