2012 : ZNAMENIE NÁŠHO PRÍCHODU

26.09.2011 08:12

Pro všechny, co umí číst mezi řádky... 

 


To, k čomu dochádza v súvislosti s rokom 2012 je PRÍCHOD, nie "iba" nejaký náhly vzostup kamsi inam.
Ak je to tak, kto je ten, čo prichádza a odkiaľ?
Ak napíšem, že prichádzajú bytosti Červenej planéty, mnohých to zaiste pobúri, myslia si totiž že Červenú planétu som si vymyslel. Dobre, pripúšťam že samotný názov je pomocný – má vyjadriť svet, ktorý je voči tomu nášmu „naruby“, je jeho opakom. V tomto svete, vo svete Červenej planéty totiž kraľuje skutočne realizované „Ja“ ľudských bytostí.
Na Modrej planéte – teda na tej, kde sú v súčasnosti umiestnené naše ľudské telá – kraľuje a panuje ľudské „ja“, inými slovami ľudská sebepredstava, predstava vlastnej sebastrednosti a teda v plnom význame tohto slova „ilúzia“.
Žijeme v zajatí našej vlastnej ilúzie a klamu o tom, kto v skutočnosti sme.
V tomto zajatí /otroctve/ žijeme už riadne dlho – z hľadiska našich lineárnych myslí tu žijeme takýmto spôsobom tisícročia; je to však stále iba malý zlomok času z hľadiska iných chronologických systémov, hoc aj toho na Červenej planéte.
Časov je nespočetné množstvo – stačí sa pozrieť na nočnú oblohu a mať trocha predstavivosti /nie fantázie/ - predstavivosť, imaginácia nám umožní „vcítiť“ sa do pojmu dňa a noci hoc aj na najbližšom telese – Mesiaci. Deň, noc, či rok tam má celkom inú kvalitu i kvantitu, teda čas na Mesiaci sa odlišuje od času na Zemi.
Čas na Marse je iný ako čas na Zemi. Aký je potom čas v iných ramenách galaxie, ako je to naše, kde je umiestnená slnečná sústava? Vie vás vaša imaginácia preniesť do časov na iných galaxiách? Nemyslím len fantazírovanie – ale skutočnú predstavu o plynutí času na iných nebeských telesách ako je to naše... V každom prípade, aj keď si nevybavíme iný čas ako je ten náš na sto percent, pôjde o celkom dobré cvičenie ako sa zbaviť sebestredného vnímania času, ktorý sme až doteraz považovali za jediný možný vo vesmíre. To, že si myslíme, že podmienky tu na Zemi sú jedine „normálne“ je základom našej ilúzie, našej sebestrednej predstavy. Nie je to nič iné, ako naša predstava, naša viera, naše presvedčenie – skutočnosť je však taká, že práve v tejto chvíli plynie vo vesmíre nespočetné množstvo časov a ani jeden z nich nie je rovnaký. Jediné, čo máme s týmto nesmierne komplikovaným systémom časov spoločné je chvíľa „teraz a tu“. Teraz a tu nás spája s kozmickou prítomnosťou.
Kozmická prítomnosť je jav „vertikálny“ a spolu s lineárnym časom v určitom konkrétnom priestore vytvára „kríž“. V rámci tohto vertikálneho putovania a s pomocou našej predstavivosti – imaginácie sa môžeme „prenášať“ na hociktoré miesto vo vesmíre. Ale aj takéto „prenášanie“ a cestovanie vychádza zo „základne“ v našom „ja“ - teda v sebestrednosti.
Existuje aj iné putovanie – smeruje z nášho Ja do „základne“ tu na planéte Zem.
A tomuto putovaniu hovorím Príchod.
Pri svojom písaní nečerpám z fantázie ba ani z astrálneho cestovania. Môj „referenčný bod“, teda to, odkiaľ pozorujem a vnímam realitu je totiž už dávno „naruby“. Nie je v 3D, ale nad ňou a preto mi je zaťažko používať slovíčko „môj“, „ja“ a podobne. Je mi zaťažko používať jazyk tak, ako ho používame – ale dlhoročným tréningom som sa to napokon celkom slušne naučil, dôkazom toho je, že mi stále viac a viac ľudí rozumie...
Hovorím o PRÍCHODE – nie o cestovaní kdesi z planéty Zem do vyšších úrovní – hovorím a píšem o zostupe z „iných dimenzií“, z „inej planéty“ dolu do 3D.
Moje písanie je dôsledkom Príchodu. Nie je to teda fantazírovanie, ani astrálne cesty. Je dôsledkom „zostúpenia do slova“.
Padne otázka: kto že to zostúpil do tvojho písania, chlapče?
Odpovedám: Ja, moje Ja zostúpilo do mojej mysle – to, kto naozaj som vstúpilo do mojich slov a odtiaľ sú všetky moje „informácie“ - odtiaľ sú všetky moje texty.
Ani si neviete predstaviť, ako som od detstva závidel všetkým tým, ktorým realita 3D bola skutočným a /ako boli presvedčení/ jediným domovom. Ja som v 3D odmalička cudzincom a autsajderom – dokazuje to celý môj život. Nikdy som sa nevedel „zaradiť“ - teda prijať štruktúry mysle a jej systému do ktorého som sa fyzicky narodil.
Už ako malý chlapec som sa nevýslovne trýznil tým, že som od svojho okolia odlišný.
Nevedel som sa zaradiť, nájsť si tu miesto... Vždy som mal problémy – v systéme socializmu i v systéme demokracie dnešného typu - v mojich predchádzajúcich zamestnaniach i v osobnom živote, vo vzťahoch s ľuďmi... Ani si neviete predstaviť, ako som tým trpel a ako som sa usiloval zaradiť sa a byť „normálny“. Usiloval som sa udomácniť v 3D myslení /stať sa slovom/ a išlo mi to nesmierne ťažko.
Nikdy som normálny nebol – a nesmierne som sa tým umáral, trpel som výčitkami svedomia i pocitmi vlastnej nedostatočnosti. Bol som sebazničujúci typ – ak som nedokázal žiť životom svojho okolia, usiloval som sa zničiť, cítil som sa nehodný lásky ostatných a ich uznania.
Toto všetko píšem preto, aby som ozrejmil to, že skutočnosť, že som bol iný ako moje domnelé ja, nebolo mojim potešením - bolo to skôr utrpenie, spojené so sebapodceňovaním. Do sveta, do ktorého som sa narodil som sa usiloval vtesnať a prijať ho, ale vôbec mi to nešlo.
Akonáhle to bolo po páde železnej opony možné, začal som cestovať – moje cesty boli vpodstate pokusom „nájsť svoj domov“ - ako to chápem dnes, boli pokusom
o útek. Chcel som ujsť z prostredia, ktoré ma ničilo a skracovalo mi život.
Veril som totiž, že raz to miesto a ten svoj domov nájdem.
Dnes, v týchto dňoch som opäť raz po rokoch v mojom fyzickom rodisku – a uvedomujem si, že som sa narodil na to najsprávnejšie miesto na planéte Zem. Je tu miesto, ktoré korenšponduje s jedinečnosťou mojej duše na tejto planéte. Aj keď už viem, že v skutočnosti z 3D nepochádzam.

Čo sa týka môjho vývoja v poznaní, bolo to niekedy v prvom roku tohto tisícročia, keď som si celý ohúrený uvedomil, že JA NIE SOM JA. Opakoval som si tú vetu donekonečna, ako keby som sa chcel zachytiť úžasného poznania a skúsenosti, ktoré z toho náhleho a nečakaného uvedomenia vychádzalo. Bol to naozajstný a veľmi povznášajúci životný pocit, nie iba racionálna konštrukcia. Bolo to vedomé poznanie Nesmrtelnosti.
A bola tu SPOMIENKA. Bola to spočiatku iba prchavá spomienka na toho, kým naozaj som. Netúžil som po ničom viac, iba vyvolať si túto spomienku znova a pokiaľ možno v nej zotrvať navždy. Ktosi na zemi, pozemský tvor a červíček si v jednej chvíli s p o m e n i e, že nie je tým o kom si celý život myslel, že je!
Bolo to prevratné – ak je to pravda, potom všetko moje trápenie má jasný zmysel – odzačiatku som bol kýmsi celkom iným, iným za akého ma považovalo moje okolie a za akého som sa považoval aj ja sám. Áno – je smutné, keď sa celý svoj život považujeme za kohosi iného, kým sme; ale taký už je ŽIVOT V ILÚZII.
Ilúziou je, ak si myslíme, že sme kýmsi, kým nie sme.
A ako dnes viem, myslí si to drvivá väčšina populácie.
Sú však medzi nami mnohí, ktorí si „spomínajú“.

Je rozdiel medzi spomienkou z pozície bytosti uväznenej v Ilúzii a „Príchodom“.
Ide o dva rozličné smery. Ide o dva opačné smery, ktoré sa však stretávajú.
A týmto stretávaním sa uzatvára Veľký Cyklus.

Vysvetlím to takto:
Zoberme si situáciu, že ako ľudská bytosť žijete po väčšinu života v zajatí vlastnej sebapredstavy, pretože toto nazeranie na svet je „jediné možné“ a navyše „väčšinové“. To, že prijímate ilúziu ako fakt, z vás robí takzvaného normálneho človeka. Ste normálny človek, ale cítite, že čosi s vami nie je v poriadku. Čosi nesedí a vy cítite čoraz väčšie rozdvojenie – časť vo vás sa vzďaľuje inej vašej časti.
Vaše vnútro nesedí s vašim vonkajškom.
V jednom okamihu života si skrátka uvedomíte, že váš „vonkajšok“ nesedí s vašim „vnútrajškom“ - že teda nie ste skutočným vy. Kým potom ste?
Je tu niekto, kto je skutočným vy a ak, kto to je?
Tomuto okamihu hovorím okamih spomienky. Je to prvý impulz k vašej premene, lepšie povedané k zmene vášho presvedčenia o tom, kto ste. Je to taká závažná premena, že môže prevrátiť váš život naruby. Ak nasledujete cestu vášho uskutočnenia, budete sa musieť rozhodnúť; napriek všetkej „normálnosti“ sveta, presuniete váš referenčný bod na iné miesto. Tým miestom je vaše skutočné Ja.
Pochopíte, že vaše skutočné Ja tu bolo vždy, nikdy neodišlo, iba ste ho odmietali akceptovať ako vašu pravú skutočnosť. Váš referenčný bod totiž spočíval v opačnom poli – v oblasti vášho malého „ja“, teda v oblasti vašich sebapredstáv, inými slovami v Ilúzii... Vaše Ja je to, čomu hovoríme duša. Vy ste vašou dušou, to je vaša pravá identita.
Je tu však ešte „čosi“ - a to „čosi“ prichádza ako pozorovateľ celého diania kdesi
„zhora“. Prichádza to ako Duch z nesmiernych oblastí Vesmíru.
Ak vnímate vaše Ja ako jedinečné a odlišné od všetkých ostatných Ja, potom je Duch vyjadrením Jednoty so všetkým a s každým. Je čímsi ako kolektívnym vedomím a zároveň vašou pravou podstatou, vašim Domovom, miestom, odkiaľ pochádzate a odkiaľ Prichádzate.
Nie je to otázka viery v duchovno, v dušu či v Ducha – je to vaša skúsenosť, vaša skutočnosť a vaša pravá realita.
Prichádzate z Ducha, odtiaľ zostupujete do „hustejších“ oblastí, či dimenzií, teda do
vášho Ja a do sveta, ktoré toto Ja reprezentuje.
Rozličné učenia nazývajú tieto svety rozlične, nebudem ich tu na tomto mieste vymenuvávať. Podstatné je, že sa tieto svety prelínajú a vzájomne ovplyvňujú.
Vzostup /o ktorom tak často počuť aj v súvislosti s rokom 2012/ predstavuje cestu „zospodu“ z 3D smerom hore – tento zlomový čas však predstavuje aj Príchod, to znamená cestu z Jednoty smerom do nášho sveta duality /jin-jang/.
Tento proces „stretávania svetov“ predstavuje zároveň aj kontakt našej minulosti s našou budúcnosťou v jednom jedinom bode „tu a teraz“, teda v prítomnosti.
Pre mňa to znamená zároveň prelnutie dávneho poznania našich predkov /v mojom prípade Slávov a Praslávov/ s poznaním bytostí svetov, ktoré nazývam Červená planéta /pretože je akoby „naruby“ voči svetu planéty, ktorú označujem ako Modrú/.
V našej dávnej, veľmi dávnej minulosti, v histórii ktorá tu bola tisícročia skôr ako Veľkomoravská ríša, existovalo v etniku, ktoré nazývam Slávovia /aby nebolo na pochybách, že nemyslím obyvateľov neskoršej Veľkomoravskej ríše, ale ich dávnych predkov, nazývam ich Praslávovia/ poznanie, ktoré zahŕňalo vedomosti o Cykloch kozmu a o funkciách makro i mikrokozmu tak, ako aj u iných etník a národov.
Toto poznanie prichádzalo z Kozmu – od civilizácií, ktoré nepochádzajú z našej domovskej galaxie.
Tieto civilizácie prechádzali svojim vlastným historickým vývojom, nezávislým na historickom vývoji Zeme. Mali svoj vlastný čas, celkom odlišný od toho nášho.
Ich vývoj pokračoval a pokračuje neustále – z času načas sa naše svety približujú, inokedy zasa odďaľujú od seba po špirálach.
Rok 2012 znamená takéto priblíženie.
Toto priblíženie je však na úrovni dimenzií – nie v lineárnom čase.
Naše dimenzie sa v tomto období dostávajú do tesnej blízkosti a dokonca sa prelínajú. Je to, akoby sa opona medzi dimenziami stávala viacej a viacej priehľadnou, až máme niekedy pocit fyzického kontaktu.
Ich kozmológia, ich vnímanie a videnie sveta preniká do nášho – a to nie abstraktne, nie vonkajškovo, ale v každej jednej bytosti, ak je samozrejme takémuto „prenikaniu“ otvorená.
Tomuto vzájomnému ovplyvňovaniu hovorím „dvojsmerná cesta“ - lebo tým, ako sa usilovne „štveráme“ zo svojho „ja“ do svojho „Ja“ a k Duchu, oni „zostupujú“ smerom k nám. Tomu hovorím Príchod.
Je to akoby nám podávali ruku z našej vlastnej budúcnosti – my im však máme
podať ruku z ich minulosti; len tak sa môžeme dotknúť navzájom.
Nie sú nám cudzí – sú vpodstate nami samotnými v budúcnosti, teda v oveľa vyššom vývojovom leveli. Niekedy sa mi dokonca zdá nevhodné používať pojmy „my“ a „oni“. „Oni“ totiž nežijú v duálnom systéme myslenia.
Blížia sa k nám a prinášajú nám víziu Jednoty – predstavu našej pozitívnej budúcnosti.
Čoraz viac som si uvedomoval, že môj svet je oproti svetu ilúzie akoby naruby,
cítil som zároveň so svojou bytostnou osamelosťou aj spolupatričnosť s bytosťami Červenej planéty. A pochopil som, že moja úporná snaha rozlúštiť tajomný KÓD KRÁĽA SVATOPLUKA a teda kozmológie Praslávov a teda našej vlastnej minulosti ma doviedla oblúkom obrovského polomeru na miesto v prítomnosti; presne v tomto čase a na tomto mieste – lebo tu sa prelína minulosť s budúcnosťou a spolu vytvárajú
jeden gigantický kozmický KRÍŽ.
Ale o tom zasa niekedy nabudúce...

Autor Karol Hlávka https://narubynaruby.blogspot.com/