LÁSKA NA ČERVENEJ PLANÉTE

25.09.2011 16:18

Pro všechny, co umí číst mezi řádky...

 

Na Červenej planéte je všetko tak, ako u nás na Zemi, a predsa je to pre nás naruby.
Napríklad láska.
Nie ja azda viac používanejšieho slova na Zemi, ako je láska – len si pustite rádio a zaplaví vás takmer nepretržitý tok piesní o láske. Love, love a nič len love...
Celý svet spieva o láske – ak by to tak naozaj bolo, ak by každý z tých, čo tie piesne spieva, alebo čo píše tie texty naozaj aj vedel, o čom je reč, žili by sme zrazu všetci na Červenej planéte – lebo práve tam lásku žijú... Menej o nej skladajú piesní- ale zato ju viacej žijú. Dá sa povedať, že život na Červenej planéte je realizovanou láskou, zatiaľ čo láska na planéte Zem je presne naruby.
Teraz sa nechcem dotknúť všetkých tých, ktorí prežívajú pocity zamilovania, či iného pozitívneho vzťahu k osobám iného, alebo rovnakého pohlavia. Ani nechcem podceňovať našu lásku k zvieratám, k prírode alebo rodnej strane... Každý tu na planéte Zem by vám hneď odprisahal, že má s láskou svoju skúsenosť – a predsa je skutočná láska vzácnou vecou, je takou veľkou vzácnosťou že sa o nej musia skladať všetky tie piesne o láske.
Aký je teda rozdiel medzi láskou na planéte Zem a láskou na Červenej planéte?
Poviem to veľmi jednoducho: láska na Červenej planéte obsahuje v sebe nevinnosť.
A dovoľte, aby som to hneď aj vysvetlil...
Budem musieť najprv prehodiť pár slov o pojme „nevinnosť“.
Tu na Zemi, v súčasnej a prevládajúcej paradigme, nevieme oddeliť náš pocit lásky od objektu, ktorý milujeme. Jednoducho – objekt našej lásky, napríklad nášho partnera, či nášho pudlíka, alebo milovaného vodcu národa stotožňujeme s našou láskou. Ak hovoríme „milujem ťa“ je do toho prejavu votkaný celkom nenápadný
pocit vlastníctva. Akoby naše vyznanie lásky znamenalo zároveň aj náš nárok na spätnú väzbu, to znamená, že s tým, ako vyjadrujeme svoju lásku, zároveň očakávame jej opätovanie. Ak do niečoho vkladáme našu lásku, predpokladáme, že nám ju zároveň vrátia aj s úrokmi, že z nej čosi budeme mať, hoc aj tú priazeň ženy, muža, psa, či štátnika... Očakávame náš vlastný zisk.
Nedokážeme milovať „len tak“ - bez očakávania spätnej väzby, bez nárokov na čokoľvek. Preto sa väčšina ľudí tak lásky bojí – majú s ňou totiž svoju skúsenosť, vedia, aká je tu v pozemských podmienkach zväzujúca i bolestná.
Takáto láska sa stáva veľmi často prostriedkom na manipuláciu.
Dokážeme naozaj milovať a nemanipulovať pri tom?
Ruku na srdce – nechceme toho, koho milujeme zároveň aj obmedzovať a viazať, hoc aj sľubom večnej vernosti? Dokážeme dať nášmu milovanému partnerovi absolútnu slobodu, bez strachu že nás podvedie, či opustí?
Áno –aj žiarlivosti zvykneme hovoriť láska. Ale žiarlivosť láskou nie je.
Žiarlivosť je spoľahlivý jed na lásku.
A predsa žiarlime – aj keď azda našu žiarlivosť maskujeme a zakrývame, neznamená to, že sme sa jej zbavili. Žiarlivosť vyvoláva náš strach zo straty objektu našej lásky. Sme totiž presvedčení, že ak toho druhého stratíme, stratíme lásku.
Možno môžete stratiť lásku na planéte Zem – nie tak na Červenej planéte.
Na Červenej planéte lásku nikdy nestratíte – a to preto, lebo tu si ju nikto nezamieňa s objektom milovania. Tu láska vychádza priamo z vás – pramení vo vás a je nezávislá na objekte. Bytosti Červenej planéty lásku vyžarujú z vnútra von – bez ohľadu na meniace sa formy v takzvanom vonkajšom svete.
Ak stretnete kohosi z Červenej planéty, pocítite jeho lásku okamžite, ale pozor -
nemusí to byť pre vás práve tá najpríjemnejšia skúsenosť. Láska bytostí Červenej planéty je totiž spaľujúca – mohla by vás v jednom zlomku času celkom poľahky premeniť na popol.
Ak zatiaľ ešte netušíte o čom hovorím, dám vám príklad z ríše anjelov.
Ako som spomínal v predchádzajúcich pokračovaniach, bytosti Červenej planéty sú vlastne naši predkovia – tí, čo tu boli dávno pred nami a počas celej našej pozemskej histórie sa neustále vyvíjali, to znamená, že teraz sú omnoho, omnoho ďalej vo svojo m vývoji ako sme práve my. Sú to naši starší bratia, o hodne starší bratia a sestry.
Keď na planéte Zem zakladali svoje prvé nástupnícke Ríše a Kráľovstvá, javili sa našim pozemským predkom ako Deti Svetla, alebo Anjeli.
Už vtedy mali nadpozemsky krásne, žiarivé a pre nás takmer éterické telá.
Od času, kedy tu boli naposledy za značne rozvinuli... Aj keď ich čas plynie inak, ako ten nás, uplynula istá doba a oni sa posunuli ďalej – sú to ešte nádhernejšie, ešte éterickejšie bytosti aké sa javili našim dávnym predkom. Ich podobu zachytávajú orientálne, či egyptské mýty, ale aj mýty predkolumbovskej Ameriky – v našom kolektívnom podvedomí ostala spomienka na nich ako na anjelské bytosti.
Nemyslím teraz vyobrazenia anjelov, ako ich podala rímskokatolícka cirkev -
tie tučné detičky z krídlami, či medzi obláčikmi poletujúce dámy v dlhých bielych habitoch...
Bytosti z Červenej planéty majú vprvomrade nádherné telá – majú veľmi zušĺachtenú stavbu tela, nádherné línie a krivky, zvlášť ich ženy sú pýchou Vesmíru, jeho inteligencie a majstrovstva. Ani ten najzručnejší plastický chirurg sveta nedokáže dať ženskej tvári takú dokonalosť, ani to najlepšie fitnescentrum v Kalifornii nevybuduje takú postavu, akú dosahuje priemerná žena na Červenej planéte. Ženy Červenej planéty sú skrátka bohyne – poväčšinou ich vidíte nahé, lepšie povedané ich oblečenie je z takého materiálu, že nezakrýva žiadnu ich prednosť. Ich doplnky, náušnice, diadémy, náramky žiaria ako najvybrúsenejšie diamanty. Žiaria akoby zvnútra – a ich oči sú obrazom čírej nevinnosti...
Keď idú mestom, pohybujú sa pružne a veľmi ľahko – každučký ich pohyb pripomína zvodný tanec... Áno, zvodný – pretože nikde inde som nezažil také obrovské a silné sexuálne priťahovanie ako práve na Červenej planéte...
Možno ste teraz trochu zaskočení... Anjeli, bohyne a sex?
Na začiatok vám poviem len toľko – áno sex, ale tento sex je bezhriešny.
Tento sex je čírou energiou – ale nie je okolo neho aureola žiadostivosti.
Na planéte Zem si zamieňame sex so žiadostivosťou.
Do sexu vkladáme našu žiadostivosť – chceme ho mať za každú cenu, áno, aj sex, rovnako ako lásku si chceme privlastniť a užívať si ho len pre seba.
Ženy a muži na Červenej planéte naopak vedia, že sexuálne vyžarovanie je jednoducho súčasťou krásy ich bytostí. Krása ženského i mužského tela je neodmysliteľná od jeho sexuálneho vyžarovania – bez onoho vyžarovania máme len sploštené, akoby dvojrozmerné bytosti, podobné stredovekým ikonám.
Nesprávny výklad učenia Krista cirkvami na tisícročia sploštil krásu človeka na akúsi bezpohlavnú, chudokrvnú bytosť. Bytosti Červenej planéty naopak vedia, že duševná krása zrkadlí krásu fyzickú – a podmienkou duševnej i fyzickej krásy je bezhriešnosť, teda stav posvätnej nevinnosti.
Aj keď je stav posvätnej nevinnosti tou najsamozrejšou vecou na svete, tu na Zemi si ho už vieme len ťažko vybaviť a máme preto problém s chápaním o čo tu vlastne ide a preto sa aj tu musím nachvíľu zastaviť – potom sa vrátim k tomu, čo som hovoril vyššie a síce, že nevinnosť o akej v prípade bytostí z Červenej planéty hovorím a píšem nie je čímsi, s čím sa možno len tak zahrávať...
Pustím sa do výkladu z tejto strany: tu na Zemi zvlášť v posledných desaťročiach sa stretáme s neuveriteľným množstvom prípadov zvrhlej chlípnosti – od zneužívania mladistvých, pornografiu všetkého druhu až po týranie a vraždy. To všetko je prejavom potláčanej sexuality, ktorá je tu po celé stáročia a pod ktorou sa podpísala najmä cirkev. Potláčaná a regulovaná sexualita je odôvodňovaná našou vrodenou hriešnosťou – vraj sme hriešni už od Evy a Adama. Sme nositeľmi dedičného hriechu. To nám vštepujú do myslí. Vštepujú nám do myslí povedomie o našej hriešnosti – od puberty a mnohí veru ešte skôr máme všetci a neustále len hriešne myšlienky. Prapríčinou nášho hriechu je vraj naša telesnosť. Naše telo je hriešne.
Musíme preto naše telo zakrývať, musíme ho týrať, ničiť, trestať...
Stav stáročného potláčania viedol napokon k sexuálnej revolúcii a k náhlemu uvoľneniu sexuálnej energie – doteraz nebolo možné nič, teraz je možné všetko.
Súčasný kult tela je len reakciou na tisícročné zaznávanie a potláčanie telesnosti.
Ono tá telesnosť nikdy potlačená nebola – bola len ukrytá. Bola v tme.
Teraz vyšla na svetlo – a vo svetle reflektorov sa kúpu nahé telá plejmejtiek...
To, čo bolo doteraz neprístupné, stalo sa teraz - nedostupné.
Nie každý si totiž môže dovoliť milovanie s Naomi Cambel, alebo s Angelinou Joly. Nie každý si môže dovoliť to, čo vidí na stránkach časopisov, alebo
na istých internetových stránkach. A tak tu máme iný druh potláčania – potláčania z nedostatku možností. A práve toto potláčanie spôsobuje frustráciu, ktorá často prerastá do nechutných a násilných činov úchylákov všetkého druhu. Žiadna doba nemala toľko úchylákov, ako práve táto naša, takzvaná „slobodná“.
A žiadne iná doba nepoznala toľko žiadostivosti – ako práve táto dnešná.
Žiadostivosť je v nás pestovaná každým dňom a každou hodinou – prostredníctvom reklamných kampaní všetkého druhu. Žiadostivosť je azda hlavným hnacím motorom svetovej výroby a obchodu.
Dnes, na rozdiel od minulých storočí, nieže „nesmieme“ - dnes smieme, ale
akosi stále nemôžeme. Nemôžeme a strašne chceme. A čím viacej nemôžeme, tým viacej žiadostíme...
A tak sa meníme na úbohé, žobroniace bytosti... Skučíme chtíčom, ktorý nijakým spôsobom nedokážeme ukojiť. Lebo len čo jeden malý chtíč uspokojíme, je tu ďalší a ešte silnejší.
Toto je civilizácia svetového chtíču – a je na svojom vrchole. Bytosti Červenej planéty veľmi dobre vedia, čo prežívame – oni to pred mnohými a mnohými vekmi prežívali tak isto – až ich ten ich chtíč priviedol ku katastrofám globálneho rozmeru.
Poučili sa však z týchto katastrof – prichádzali k nim v cykloch, rovnako ako k nám - no kedže tie cykly mali dlhé tisícročia, nepamätali si ich, rovnako ako si ich nepamätáme my... Spochybňujeme, že vyspelé civilizácie tu už boli, iba zničili samé seba – tvrdíme, že sme tu iba my a my sme tí najvyspelejší a vieme ako na to...
Nevieme ako na to. Nevieme a nikdy sme neboli zmätenejší ako sme práve teraz.
No ale poďme ku krásnym nahým bohyniam a bohom na planéte kde je všetko naopak ako u nás...
Našincovi je spočiatku veľmi ťažko pochopiť o čo tu vlastne ide; ak sa náhodou vyskytnete v blízkosti bohyne z Červenej planéty a ste chlap ako ja, dostanete sa najprv do veľkého pomykova – nemyslím teraz iba na ich krásu. Myslím teraz na spôsob ich sebavyjadrenia, na spôsob ich sociálnych vzťahov, na spôsob akým na vás reagujú. Môže sa vám stať, že zažijete pocit obrovského sklamania, ak očakávate
len objatie a láskyplné prijatie – môžete zažiť dokonca pocit strachu, ohrozenia, ublíženia a niekedy – ak nedáte na moje rady – môže vás to doslova zabiť.
Pocítite nesmierny nápor zvláštneho druhu prísnosti, až akejsi neosobnej odmeranosti, povedali by ste až chladu... Budete rozmýšľať, či ste sa nepomýlili, či neide o prelud, alebo dokonca o diabla v ľudskej podobe.
Prečo je tomu tak?
Prečo je v pohľade bohyne z Červnej planéty čosi také divoké, neprístupné a zároveň hlboké, otvorené a prekypujúce láskou, akú ste doteraz nepoznali?
Myslím si, že vo väčšiu prípadov stretnutia pozemšťana s bytosťou Červenej planéty možno prirovnať stretnutiu osamelého pútnika divočinou s levom.
Neviete v ktorej sekunde príde rana – pozeráte sa zoči voči, jeden na druhého a viete, že tento tvor pred tebou má dosť sily na to, aby vás jedným šmahom laby zabil – je to len a len na tom tvorovi, nemôžete s tým nič robiť. Rád by ste tvorovi dal najavo, že nemáte žiadne bočné úmysly, nech vás nechá na pokoji, no zároveň neviete, čo urobiť, aby vám uveril. Je to akoby vám stále neveril – len vás pozoruje.
Nerozumiete zvieracej reči – a preto netušíte, čím tvora vydráždite a neviete ani to, ako mu beztrestne ustúpiť z cesty. Je to preto, lebo zviera pred vami je v stave svojej vlastnej nevinnosti a vy nie. Ak by spomínané dravce strelo malé dieťa, priblíži sa k nemu bez strachu, možno ho bude hladiť po ňufáku a lev, či levica mu neublíži.
My však nevinní nie sme – máme v hlave všetko, len nie nevinnosť. Našu nevinnosť totiž prekryla naša myseľ. A naša myseľ nám hovorí, že šelmy zabíjajú.
Akonáhle je medzi nami a predátorom naša myseľ, je tam zároveň aj bariéra medzi nami a zvieraťom. Z pohľadu zvieracej nevinnosti máme stále čosi „za ľubom“.
Nedôverujú nám.
Pozorujú nás a nedôverujú nám – rovnako ako bytosti z Červenej planéty.
Bytosti Červenej planéty sú tie najnádhernejšie tvory vo vesmíre /iné som zatiaľ nepoznal/. Ich telá sa chvejú svalmi, majú obrovskú silu a dokázali by nás zničiť ľahšie ako spomínaný lev. Nemáme proti nim žiadnu šancu – a predsa sú
v stave vlastnej nevinnosti. Ich spoločenská paradigma nie je založená /po toľkých katastrofách/ na zisku. Sú v stave bezpodmienečnej lásky – a predsa pre pozemšťana môže byť práve tento typ lásky smrteľný.
Kdesi som čítal o pojme „krutá láska“. Ak som tento terminus technikus dobre pochopil, ide presne o takýto typ lásky. Je to láska, ktorá ponecháva slobodu, neobmedzuje a nemanipuluje. Nechá vás ísť tam, kam chcete, aj keby to malo predstavovať vaše zničenie, lebo ona láska vie, že to je pre vás najlepšia cesta.
Lebo cesta, ktorú si vyberáte na základe vašej slobodnej vôle je vašou najlepšou cestou.
Ak vám ktosi na Červenej planéte povie, že vás miluje, nemyslí tým to, že by vás chcel pre seba, alebo že by vás chcel poučovať čo je pre vašu spásu najlepšie.
Znamená to jednoducho to, že vás miluje.
To, čo vás môže zabiť pri kontakte s mimozemšťanom je vaše zotrvávanie v stave viny. Mimozemšťan v i e, že nevinnosť je sila, ktorá odráža – všetko, čo k nej vysielate sa vám vracia ešte zosilnené. Ak vysielate lásku, vráti sa vám zosilnená.
Ak vysielate strach – vráti sa vám zosilnený.
Ak chcete zabiť, budete zabitý...
Mimozemšťania, podobne ako Kristus /hádajte odkiaľ k nám prišiel na Zem/ sú si svojej sily vedomí – sú si vedomí fungovania základných princípov stavu nevinnosti.
Kristus vedel, čo sa stane s tými, ktorí ho vešajú na kríž – preto volal Otca, aby im odpustil. Tí, čo ho mučili boli nevedomí – jeho „nezasahovanie“ považovali za slabosť – a kráľ predsa nemôže byť slabý. Ak vyhlasuješ, že si kráľ, potom ma zabi...
Ak ma nedokážeš zabiť, nie si kráľ.
Kristus sa s pozemšťanmi dostal /z hľadiska duálneho myslenia/ do neriešiteľnej situácie – na jednej strane, ak by ich pozabíjal /ak premenil vodu na víno, pozabíjať rimanov, či farizejov by pre neho bola detská hračka/ bol by si zachránil život a vyhol sa križovaniu. Tým by však len dokázal, že je ako oni, pozemšťania. Tým, že ich ušetril, že ich pochopil a toto pochopenie zhrnul do povestnej vety „odpusť im, lebo nevedia čo činia“, dokázal že z tejto planéty nepochádza.
Telo, ktoré ukázal učeníkom po svojej „smrti“ bolo telom bytostí Červenej planéty.
Riešením Kristovho rébusu nie je zachrániť si život, verzus križovanie, ale -
Vzkriesenie, čo predstavuje návrat k našej ľudskej podstate.
Zdá sa vám to čudné?
Z pohľadu Červenej planéty to čudné nie je – našou ľudskou podstatou sú naše rozvinuté svetelné telá, naša naplno rozvinutá mozgová kapacita, naše plné využitie našej DNA, tak ako je to v budúcnosti – tak ako je to na Červenej planéte.
Svetelené bytosti Červenej planéty sú „vzkriesené“ ľudské bytosti – a my tou cestou ideme, tým smerom sa uberá naša evolúcia a náš pozemský vývoj. Bytosti Červenej planéty nám ukazujú náš potenciál – to, kým v skutočnosti sme.
Aj Kristus zostúpil sem, do priestoru našej Zeme v určitom zlomku času – vzal tu na seba podobu človeka tej doby, neplnohodnotného človeka, človeka so smrteľným telom. Bytosti Červenej planéty sú z nášho pozemského pohľadu avatari, kristovia, buddhovia, osvietenci všetkých čias. Červená planéta je planétou géniov – predstavuje náš plne rozvinutý potenciál a spoločnosť, ktorú takýto potenciál reprezentuje.
Nevinnosť, ktorú som tu už niekoľkokrát spomenul nie je detskou naivitou – je to stav ľudskej bytosti „za“ detskou naivitou. Aj keď nám, pomýleným súčasnou paradigmou môže pripadať ich chápanie sveta a nás v ňom za naivné, ide iba o optický klam. My tu na Zemi spoliehame na našu skúsenosť a našu racionalitu, na našu múdrosť... Ide však vždy len o druh našej pamäti. Našu skúsenosť máme uloženú v našej pamäti – my však nie sme iba našou pamäťou. My sme
ďaleko viac ako len naša pamäť /empiricky to dokazujú prípady tých ktorí svoju pamäť pri nejakom úraze, či chorobe stratili a predsa sú plnohodnotnými ľudskými bytosťami/. S našou smrťou umiera naša pamäť – naša ľudská forma je
vyjadrením našej pamäte; a tá so smrťou odchádza. Za našou pamäťou je naše vedomie. Naše vedomie presahuje našu pamäť, pamäť sa kúpe vo vedomí ako zárodok v plodovej vode.
Stav nevinnosti, ktorý vytvára životný priestor na Červenej planéte predstavuje
vedomie v pamäti. Vedomie, ktoré si uvedomuje seba samého v pamäti.
A to je nevinnosť.
Táto nevinnosť sa odlišuje od nevinnosti dieťaťa – dieťa ešte nemá „plnú“ pamäť.
Dieťa, či pes sú nevinní – ale inak ako vedomé bytosti Červenej planéty.
Bytosti Červenej planéty sú nad dualitou mysle – pritom však svoju myseľ naplno a vedome využívajú. Vedome preskúmali všetky zákutia mysle aj kozmu – poznajú všetky ľudské úskoky, úskoky ľudskej mysle – nemáme šancu vymyslieť taký úskok, ktorý by už nepoznali – pamätajme, boli tu dávno pred nami!
Keď nás pozorujú vedia o každom našom úskoku – a sú na to pripravení, rovnako ako bol na to pripravený Kristus a preto zakričal „odpusť im“...
Kristus prosil Otca, aby nezniesol na ľudstvo to trápenie, ktoré potom naozaj prišlo – siaha až do dvadsiateho i dvadsiateho prvého storočia... Nevinnosť anjelov, avatarov a bytostí z Červenej planéty totiž funguje ako zrkadlo – odráža nám naspäť obraz, ktorý do nich projektujeme. Ak do nich projektujeme svoje vlastné peklo, peklo sa k nám vráti a budeme ho mať. Tak funguje posvätná nevinnosť a láska – láska, ktorá môže aj ničiť a zabíjať; obsahuje totiž v sebe všetko – plus aj mínus, nebo aj raj. Obsahuje v sebe komplexnú dualitu a presahuje ju. A preto je pre nás taká nepochopiteľná a nevysvetliteľná – a preto sa tak veľmi líši od tej, ktorú sme si zvykli za lásku považovať a počúvať o nej vo filmoch a piesňach...


/pokračovanie niekedy nabudúce/

autor: Karol Hlávka https://narubynaruby.blogspot.com/